Po nejakom čase som znova stretol priateľa. Usmievavého, šťastného… Keď som ho videl naposledy, tak mu len oči „vykukovali“ z hlavy. Skormútený, skleslý – na tele aj duchu. Veru, keď sa mu ja neprihovorím, tak si ma ani nevšimne. Ponorený do seba, užialene kráčal mestom… Dnes to bolo iné. „Ako sa máš Kamarát starý ?“ vravím mu. „Ahoj Janko, mám sa výborne aj svet sa mi znova rozžiaril.“ hm… a čo je svet, azda vianočný stromček ? “ Neveriacky pokrútim hlavou a vravím „no vybaľ to !“Čo sa z tebou porobilo,máš novú frajerku ?“ Zo žartu sa ho spýtam, hoci viem, že je to veľký poctivec. Za viac ako 5 rokov spoločnej práce v Írsku človeka dobre spoznáte a prekuknete. „Lepšie Jany, našiel som si skvelú prácu !“ Tak to už je výhra ! Na našom „odstŕčenom“ východe mi mnohí dáte za pravdu. Mnohí drú za niečo málo nad 2 euro. Zvedavosť mi nedá, tak sa pýtam „keľo“? „Tri – nie, štyri – nie, päť ???“ ešte viac ! Tak to mám oči „vyvalené“ ako komisár Derik v tretej časti !!! Viac z neho nedostanem a ani nemusím, je to jeho vec…zaslúži si…takých čestných a robotných ľudí, dnes už ťažko nájsť… Hlavne po tých dažďových pohromách mu prajem. Zosuvy pôdy ho pripravili o strechu nad hlavou. Roky trápenia vonku, bez rodiny a blízkych mu vzala voda. V skrytosti mu závidím to jeho nové nadšenie a optimizmus v tak ťažkej situácií. Nevzdáva sa a bojuje. Bojuje ďalej, hoci pred mesiacom som myslel, že už čaká len na zubatú ! „Tak biedne vyzeral.“ Nevdojak si pomyslím ako to zvládne jeho rodina… To sťahovanie, nový kraj, iný ľudia…Odchádza…odchádza ďalší z mojich priateľov za lepším chlebíkom. Bude mi za ním clivo…ale aj sa teším… vždy keď si spomeniem na jeho rozžiarenú tvár. „Veľa šťastia kamarát“ zašepkám, veľa šťastia priateľ…z kútika oka zotriem slzu, alebo vločku snehu, ktovie… Áno, obyčajné ľudské šťastie tkvie aj v chlebe našom každodennom…