Moja rodina užíva pozemok v Prešove od 1964 roku a riadne platí nájom za tento pozemok. Je vo vlastníctve štátu-mesta. Vlastne bol vo vlastníctve ! Mesto bez upovedomenia nájomcu /a prednostnej ponuke môjmu otcovi/ odpredalo tento pozemok inému a ten zase ďalšiemu. Vraj už pred 2 rokmi !!! Otec zaň normálne platil nájom nič netušiac, že už mu nepatrí. Je to malá záhradka pri miestnom kaštieli a už naša nebohá babka ho chcela odkúpiť, ale nedalo sa. Ani nebohá mamka nepochodila lepšie, tak sme platili nájom a tešili sa z neveľkej úrody. Môj otec po rakovine hlasiviek už nerozpráva a po infarkte na jedno oko nevidí. Aj napriek tomu nezanevrel na život a veľmi nám deťom pomáha.
Pozrel sa na mňa zo slzami v očiach a bezmocne zalomcoval rukami. Pochytila ma zlosť. Zobrali mu aj to málo, čo mu chudákovi zostalo. Po smrti našej mamky to bola jeho jediná útecha. Hrabať v zemi a mozoľnatými rukami vtláčať sadenice, polievať a starať sa o ne. Ako rástli tešil sa ako malé dieťa pri pohľade na tento pozemský raj. No vzali mu to ! Kto ?! Mestskí supy, čo by zapredali za deravý groš aj vlastnú mater. Títo ľudia bez chrbtovej kosti, ktorým nezáleží na človeku !
Rozhodol som sa to takto nenechať a za spravodlivosť bojovať. Moja manželka ma od tohto odhovára a určite vie prečo. Od malička som však vždy bojoval za pravdu a ani tentoraz to nebude iné. Naťahovať sa z mestom nebude určite jednoduché, ale nemôžem nechať tých lotrov, robiť si z nášho mesta dojnú kravu ! Takže držte mi prsty priatelia…