Nástup na funkciu majstra v jednom z prešovských podnikov, ktorý zažil svoje zlaté časy za socializmu, bola moja nová alternatíva budúcnosti, aby som za svojím chlebíkom nemusel chodiť do zahraničia a zostal zo svojou milovanou rodinkou.
To, čo ma tam čakalo, dnes je už chválabohu len zlým snom. „Keď vtáčka lapali pekne mu spievali “ a tak mi naspievali, že sa otvorila nová linka z veľkou perspektívou. Čakajú ma samé výhody prac. postup, vyšší plat, bonusy atď. Takto ma dostali do kolotoča nikdy nekončiacich prác a povinností. „Nová linka“ skrývala v sebe však netušené možnosti stáleho sebazdokonaľovania v nekonečných opravách skoro historických strojov. O hluku a prachu nehovoriac. Nový na tejto úžasnej linke bol asi značkovač kódov, ktorý však tiež stál za „prd“.
Kedže bol nedostatok pracovníkov /ináč v tomto regióne je vysoká nezamestnanosť/ tak ma milo požiadali, aby som dočasne prevzal aj sklad. Samozrejme som tiež milo prikývol. Z počiatočným elánom a odhodlaním /zmeniť tento svet/som sa pustil do veľkého upratovania a zoraďovania nekonečných položiek, aby som mal aký – taký prehľad. Trvalo to pár dní /2 sklady a jeden medzisklad/ a ani som zo všetkým neskončil a už mi vzali časť skladu ktorý potrebujú na inú výrobu. Tak nastala Sodoma-Gomora a denné zbytočné presúvanie paliet z tovarom a obalovým materiálom hore-dole. Nastal slovenský miš-maš, ktorý ma oberal o chuť a veškerú energiu ! Keď ma „zjazdil“ najvyšší Boss tak to už ma fakt išlo doslova poraziť ! Nevedel totiž chudáčik, že Janko na základe skvelého nápadu pani vedúcej ako ušetriť, pracuje občas priamo na linke,baličke či plničke ! Z toho občas vzniklo pravidlo a pán Majster „holka pro všechno“! To všetko za 400 euro/mesačne !
Keď som sa opýtal, kedy mám riadiť zamestnancov a robiť agendu, pani vševedúca len neveriacky zavrtela hlavou a odišla. Tak mi cez kolegu odkázala, že administratívne veci, každý z riadiacich pracovníkov robí doma ! Tak to som sa prvykrát riadne naštval ! Druhykrát keď som žiadal príplatky za prašnosť a odbili ma. Tretikrát krát keď som žiadal ochranné pomôcky, odev a obuv. Vysmiali ma. Nevzdal som to a naďalej som bojoval za zlepšenie pracovných podmienok pre svojich ľudí. To, že som s nimi pracoval nás zblížilo. Podľa vševedúcej to bola len „hrubá sila“ nič viac! Podľa kolegu majstra len „stratené existencie“ ktoré nemajú na výber. Nesúhlasil som… a tým som sa odpísal. Čím ďalej ma viac zaraďovali na iné úseky, aby prerušili väzby. Dali mi pocítiť, že som nepohodlný. Dali jasne najavo, že časy socializmu sú preč a nastal tvrdý kapitalizmus!
Čo som chcel? Chcel som tak veľa? Trocha ľudských podmienok pre ľudí, ktorí majú svoje rodiny, ktoré potrebujú tiež živiť ! Ochranu pred prašnosťou a hlučnosťou, aby sa v zdraví mohli dožiť dôchodku!
Nakoniec som to vzdal a zbavil sa zodpovednosti – dal som výpoveď. Myslím, že to predstavenstvo len uvítalo. Vytiahol som im „tŕň z päty“! Ja som sa ich konečne zbavil… ony sa zas zbavili mojich ústnych a písomných sťažností ! Pre mňa nastala znova sloboda a vytúžený pokoj.
Dnes odstupom času viem, že to bola pre mňa istá skúsenosť. Táto, hoci zlá skúsenosť, ma posunula znova dopredu a naštartovala novú budúcnosť. Znova som si otvoril živnosť a vypracoval úspešne podnikateľský plán. Dostal som dotáciu a získal prácu v Belgicku. Čoskoro začnem znova na Slovensku a už sa neviem dočkať…
Myslím však často na ľudí, čo nemajú také šťastie ako ja… myslím na ľudí v nemenovanom prešovskom podniku, ktorým som mohol viac pomôcť a nepomohol… a to je mi fakt ľúto…jedno však viem isto, že k svojim zamestnancom sa budem chovať ako človek… ako človek so srdcom…