Tam vysoko v horách kde otec i matka Slovákov jest,
tam kde pri bohatom stolci sedia bratia aj sestry,
tam na brale kamennom bdie orol tatranský,
duch slobody v hustej hmle odetý.
Tam vysoko korene jednoty jedľa zapustila,
hlboko do dutín zeme prenikla.
Objala náručou svojou dolinu pospolitú
a z temnoty noci do rána prebúdza sa.
Aj hľa orol vzniesol sa nad lesom,
spúšťa sa do dolín aj výšav
a zas dole pod skaly závesom,
kde horehronský parobok s dievkou v tanečnom ošiali,
kde veselý smiech a spev býva častou ozvenou.
Nebaží junák za mamonou,
lež spravodlivým svetom !
Za tancom v láske s dievčinou milenou,
až srdce mu zaplesá.
Výskot ponad veľké bralá volá,
zvoláva šuhajov do boja sa hen,
do boja, za nás, za náš národ,
čo i dušu položiť preň !
Hľa, ktože sa vzniesol nad šíky rytierov spravodlivých ?!
Toť anjeli z hôr a dolín slovenských,
v rúchu mračien odetých dedovia naši jest,
prichádzajú v božej sláve, tak im česť !
Päsťou oni hrozia na dunajské hradby,
ej beda vám vnuci potupní,
beda vám čo falošné máte sľuby, šírite len bludy
a národ vediete nám do záhuby !
Zrána zletel orol na lúky čo ľahli už popolom,
nad domy kde striech už niet,
nad námestia čo prázdne sú a v sýpkach drží sa len hlad,
nad bojiskom krkavci len krúžia v svoj nekonečný let.
Nad bojiskom len krúžia,
v kŕdľoch spúšťajú sa k zemi,
bezduché telá trhajú a hyzdia,
kde ležia bezbožníci v krvi zrazení !
Opodiaľ stoja tiché zástupy,
stojí tam otec aj mať, stojí sestra i brat.
V tvárach odhodlanie aj hnev,
na rukách krv pomsty spravodlivej !
Nebude už veru nikto klovať našu zem,
tu právo bude naveky !
Kto vkročí zo zlým úmyslom sem,
ten okúsi brit sekier našich a podliakoch náreky !!