jankazatel

Purpurový západ slnka objal Tvoje telo,

aj nebo na oblohe zosmutnelo,

keď namiesto pusy na líce,

Tvoj tieň zosunul telo tíško do izbice…

Ráno v machu na starom kameni,

tam pri studienke, čo sme sa radi milovali,

našiel som odkaz bez dlhého lúčenia,

len zlomené srdce uhlíkom,

žiadne zbohom ani dovidenia…

Kde odišla naša láska,

lune bledej vravím ?

slza skotúľa sa po tvári a ja Ťa v duchu hladím,

vkročím nahý do studenej rieky,

a prúd mi vraví zostaň ja zmyjem Ti hriechy…

Ráno keď vyšlo slnko zlatisté,

a rosa objímala chrústa na brezovom liste,

aj vlnky riečky zaplakali,

keď mŕtve telo nešťastnej lásky,

do neznáma odnášali…