jankazatel

Tam vysoko v horách kde otec i matka Slovákov jest,

tam kde pri bohatom stolci sedia bratia aj sestry,

tam na brale kamennom bdie orol tatranský,

duch slobody v hustej hmle odetý.

Tam vysoko korene jednoty jedľa zapustila,

hlboko do dutín zeme prenikla.

Objala náručou svojou dolinu pospolitú

a z temnoty noci do rána prebúdza sa.

Aj hľa orol vzniesol sa nad lesom,

spúšťa sa do dolín aj výšav

a zas dole pod skaly závesom,

kde horehronský parobok s dievkou v tanečnom ošiali,

kde veselý smiech a spev býva častou ozvenou.

Nebaží junák za mamonou,

lež spravodlivým svetom !

Za tancom v láske s dievčinou milenou,

až srdce mu zaplesá.

Výskot ponad veľké bralá volá,

zvoláva šuhajov do boja sa hen,

do boja, za nás, za náš národ,

čo i dušu položiť preň !

Hľa, ktože sa vzniesol nad šíky rytierov spravodlivých ?!

Toť anjeli z hôr a dolín slovenských,

v rúchu mračien odetých dedovia naši jest,

prichádzajú v božej sláve, tak im česť !

Päsťou oni hrozia na dunajské hradby,

ej beda vám vnuci potupní,

beda vám čo falošné máte sľuby, šírite len bludy

a národ vediete nám do záhuby !

Zrána zletel orol na lúky čo ľahli už popolom,

nad domy kde striech už niet,

nad námestia čo prázdne sú a v sýpkach drží sa len hlad,

nad bojiskom krkavci len krúžia v svoj nekonečný let.

Nad bojiskom len krúžia,

v kŕdľoch spúšťajú sa k zemi,

bezduché telá trhajú a hyzdia,

kde ležia bezbožníci v krvi zrazení !

Opodiaľ stoja tiché zástupy,

stojí tam otec aj mať, stojí sestra i brat.

V tvárach odhodlanie aj hnev,

na rukách krv pomsty spravodlivej !

Nebude už veru nikto klovať našu zem,

tu právo bude naveky !

Kto vkročí zo zlým úmyslom sem,

ten okúsi brit sekier našich a podliakoch náreky !!